reklama

Rok 1989: NEŽNÁ REVOLÚCIA NEBOLA NEŽNÁ (2009-10-15 Studenta.sk)

Ak sa povie nežná revolúcia, podaktorým starším študentom sa v spomienkach vybaví situácia, keď ako deti sedeli rodičom na ramenách a sprevádzali ich (vtedy ešte nevedno prečo) v dave na námestí plnom pokrikov a štrngotania kľúčov.Súčasným študentom, sa pod novembrom 1989 v pamäti matne marí akási historická etapa, o ktorej sa učili na hodinách dejepisu, pričom nie je to až tak dávno. No ostatní ako sa snažia, tak sa snažia nespomenú si na nič.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Keďže v novembri si pripomíname práve 20 rokov od uplynutia Nežnej revolúcie a snahy zosadiť komunistickú vládu v Československu, oslovili sme etnologičku pani Mgr. Zuzanu Profantovú, CSc z Ústavu etnológie SAV v Bratislave, autorku štúdie Mladí na otázky o novembri odpovedajú tichom a pána Doc. Ing. RNDr. Jozefa Liptáka, CSc. z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý stál v novembri 1989 priamo na pódiu Václavského námestia.


Mgr. Zuzana Profantová, CSc z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied v Bratislave

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aké sú Vaše spomienky na nežnú revolúciu (negatívne i pozitívne), aké pocity vo Vás vzbudzujú?

No, emocionálna pamäť mi slúži veľmi dobre. Pamätám si ako som ju prežívala, tie pocity nezabudnem. Nebola to žiadna eufória, to určite nie. Totiž, poznám naše dejiny dosť dobre, aby som vedela, čo sa dialo v našom štáte po roku 1948, a poznala som osudy politicky prenasledovaných ľudí. A v roku 1968 som mala 15 rokov, a keď som vyprevádzala 21. augusta svojich anglických príbuzných k hraniciam, tak na nás na námestí SNP strielali ruskí vojaci samopalmi, ako sme prechádzali dolu k mostu na aute...A viem čo nasledovalo v období normalizácie. Politické previerky zničili život všetkým angažovaným nadšencom zo 68. Boli vyhodení zo zamestnaní, tí ktorým sa nepodarilo emigrovať, a ich rodiny boli prenasledované. Na krku mali Štb-ákov....nebol to veru ľahký osud. Preto poviem úprimne, prežívala som celé to dianie pomerne úzkostlivo. Mala som dve malé deti, bála som sa čo bude, či nás zase neobsadia vojská ZSSR. Na námestiach som bola, samozrejme všetko som sledovala, ale určite som nebola okate „revolučná". Pochopiteľne, že som túžila po slobode prejavu, cestovania, po prísune skutočne pravdivých informácií o domácich aj zahraničných pomeroch. Na to nám dovtedy slúžila Rakúska TV, Hlas Ameriky, to boli naše okná do sveta. Túžila som chodiť na zahraničné konferencie, zviditelniť Slovensko, lebo naša veda v mojej disciplíne v ničom nezaostávala. Ako som zistila neskôr, hoci sme nemali prístup k západnej literatúre, túžila som vidieť svet....Vtedy neboli mobily, e maily, internet, to si dnes mladí ľudia ťažko predstavia. Jednoznačne som bola plná očakávaní. Po zrušení vedúcej strany KSČ v Československu a odstavení prvého tajomníka Jakeša, sa mi zdal život hneď perspektívnejší, začala som veriť, že to dopadne dobre...A chvalabohu, dnes si to vychutnávam, aj keď si uvedomujem všetky nedostatky tejto spoločnosti. Avšak čo ma najviac mrzí je, že sa vytratili zo života hodnoty, ku ktorým sme boli vedení, a ktoré v socializme fungovali. Priateľstvo, láska, spolupatričnosť, kolegialita, humanita, úcta k práci, ku vzdelaniu, strácajú sa skutoční ľudia, osobnosti „human being", žiaľ dnes sú za hodnoty považované primitívne veci....zovňajšok, značkové oblečenie, zahraničná dovolenka, proste konzum a bulvár kraľujú nielen v médiách, ktoré ľuďmi manipulujú a vnucujú verejnosti pomýlené vzory (niekedy úplne choré napr. reality show, VIP ) a idoly....Dnes snáď mladí ani nemajú predstavu, kto je človek ušľachtilý, v Smotánke takého veru asi nenájdete...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Učila som asi 15 alebo 17 rokov na slovenských vysokých školách. A učila som aj predmet orálna história, kde sa práve venuje pozornosť významným historickým udalostiam v rozprávaní pamätníkov. Pred 12 rokmi, keď som v Trnave na Katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií začínala so študentmi výskumy na túto tému, pamätali si ešte, ako chodili s rodičmi na námestia, a rodičia im o tom rozprávali. Dnes keď prídu prváci, nemajú páru o novembri 1989, a už vôbec netušia kto bol Alexander Dubček. No a čo potom Štúr, Šafárik, Kollár. Keby nie tých, tak dnes Slováci neexistujú. Vždy som z toho smutná, akí prichádzajú študenti na vysoké školy nevzdelaní. Idú napr. študovať slovenskú literatúru a jazyk a nemajú prečítanú slovenskú literatúru, základný fond Tajovský, Kukučín, Timrava, ale ani Mináč, Mňačko či Sloboda. Tak prečo to idú študovať, vždy sa ich na skúške pýtam, keď ich to nezaujíma? Škoda času aj námahy. To nemôže fungovať, keď nerobím to čo ma baví, tak nemôžem byť úspešný. V tomto roku je 20 rokov od Nežnej revolúcie. Utieklo to ako voda a všetky slobody, ktoré sme si „vyštrngali" na námestiach sa nám už zdajú samozrejmé, ale nebolo to samozrejmé. Žiť za totality bolo veľmi frustrujúce, dvojtvárne a často deprimujúce. Mladí ľudia by sa mali zaujímať o svoju minulosť, lebo kto nepozná minulosť národa, nemôže vedieť plánovať budúcnosť, a nevie žiť a užiť si prítomnosti. Veľa mladých ľudí mrhá čas, plytvá doslova časom na bezduché konzumné zábavky, bez toho, žeby vôbec zvažovali, že čas sa dá využiť užitočne v prospech rozvoja vlastnej osobnosti. Sebazdokonaľovaním, učením sa, rozvíjaním svojich schopností, pretože vo svete konkurencie, vyhráva lepší, ten čo vie viac a ten čo vie to, čo iní nevedia. A vedieť o dejinách vlastného národa, patrí naozaj k vedomostiam základnej školy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Doc. Ing. RNDr. Jozef Lipták, CSc. z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Aké sú Vaše spomienky na nežnú revolúciu (negatívne i pozitívne), aké pocity vo Vás vzbudzujú?

Moje spomienky sú rozpačité. Najmä keď si uvedomím, že to všetko bolo inak. Štrnganie kľúčmi na námestiach by nebolo trvalo ani päť minút, keby ho polícia bola chcela rozohnať. Ale policajti ho vtedy už rozohnať nechceli. Niekto im vtedy už nedal z nejakého dôvodu na to rozkaz. Dokonca im dal zákaz zasahovať. Teda neboli sme to my, kto menil režim na námestí, ale kdesi vzadu je dohoda kohosi vplyvného, silného, mocného, aby sa to tu politicky otočilo. A či k lepšiemu? Mnohí, hlavne starší ľudia, si myslia, že k horšiemu. Že je nezamestnanosť, majú málo peňazí, nie sú sociálne istoty. Najviac zostala pri moci stará komunistická garnitúra, niekedy aj cez svoje deti. Ovládla ekonomiku a komunisti znova vládnu, znova majú moc. Konali sa a konajú sa stále obrovské rozkrádačky národného majetku. Zo sprostých zlodejov sa stali poctiví milionári a poctiví miliardári. Prišiel bulvár. Vytvorili sa zvláštne celebrity tak, že slovo celebrita je dnes skôr už nadávkou. Mladší i starší ľudia sú však radi, že môžu cestovať, že nepotrebujú víza a pasy, že sú v spoločnej Európe. Že môžu do určitej miery aj podnikať. Že je do určitej miery sloboda prejavu a je do určitej miery sloboda dokonca aj po prejave. Ja osobne mám pocit, že pozitíva prevažujú nad negatívami.
Nič nie je len biele a čierne. História ukazuje, že každá revolúcia vždy vynáša na povrch špinu a prináša aj ľudské špiny. Prečo by práve naša revolúcia mala byť výnimkou?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tým, ktorí sa narodili už do materiálneho dostatku, ktorí netrpeli núdzou, tým, ktorí si, ak majú peniaze, môžu kúpiť v obchode dnes čo chcú, nepoznajú pojem nedostatkový tovar, tým, ktorí nepotrebujú množstvo komunistických potvrdení hoci len na to, aby mohli vycestovať do susedného Maďarska, tým, ktorí nepoznali colnice a otvorenú cenzúru a ktorí mali vtedy v roku 1989 len pár rokov alebo ešte ani neboli na svete, väčšinou rok 1989 nehovorí nič. To bolo kedysi veľmi dávno, kedysi v dobe kamennej, keď oni ešte nič okolo seba nevnímali. Oni poznajú svet taký, aký je teraz. Tak si tým ani zbytočne nezaťažujú hlavy. Hoci mnohí starí by chceli, aby si mladí na rok 1989 spomínali a aby im boli za to vďační. Alebo aby sa mladí poučili z histórie, aby sa v budúcnosti už nedožili takého hlúpeho režimu v akom žili oni - starí. A pritom jediným poučením z histórie je, že ľudstvo sa z histórie nikdy nepoučilo.

Alexandra Kováčová

Alexandra Kováčová

Alexandra Kováčová

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Keď chcem tak viem, ak viem tak môžem a keď môžem občas je aj čo. Zoznam autorových rubrík:  kultúraspoločnosťcestujemeSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu